Spomienka na Petra (Pišťanka)

Autor: Miloš Tomka | 8.5.2015 o 16:48 | (upravené 8.5.2015 o 21:31) Karma článku: 8,19 | Prečítané:  1171x

Vždy som túžil písať. Niečo, čo by po mne zostalo, niečo, čím by som sa možno mohol chváliť. Ale mám vôbec talent? 

Asi nie, keď som si kúpil v kníhkupectve na „Šafku“  knihu o kompozícií literárneho  diela. To predsa spisovatelia nerobia, ide im to samo...možno nejaký literárny kritik, aby mohol robiť recenzie. No a potom moja gramatika, hrôza, a tento kríž si nesiem celý život.  Ale to bolo ešte za socializmu, nechal som to radšej tak. Veď  som bol príslušník robotníckej triedy a moje miesto bolo...no...vtedy na Kyslikárni v Slovnafte.

Bola to sem tam nuda. Na prevádzke sa dalo vydržať len so slúchadlami na ušiach. Vtedy sa tam zjavil on. Mladý chlapec v modrých montérkach, môj rovesník, tiež 60-tka ročník. Trošku pevnejší, čiernovlasý a zarastený. „Volám sa Peter a od dnes som tu strojníkom.“ No, veď iné ani nemohol byť. Boli tam len dve pracovné funkcie. Operátor a strojník. Operátor bol však iný level, to Peter určite byť nemohol, aspoň nie hneď.  A vlastne nikdy. Sadol som si oproti nemu a urobil mu kávu. Zvedavosť bola obrovská. Čo tu robí ten chlapec? Veď  by mal ešte chodiť do školy.

Na upresnenie, mal som vtedy len 18 rokov a ešte som sa učil. Ako sa tu teda ocitol? Začali sa naše debaty, ktoré boli vlastne jeho monológy, sem tam prerušené mojou všetečnou otázkou. Dovtedy som mal už niečo odčítané, keďže bolo aj povinné čítanie a to som musel, lebo som sa bál, aby ma náhodou nenachytali, keď budem maturovať. Ale bol za mnou aj Hemingway , Kant, Hegel  a ďalší. A samozrejme Marx.  No keď spustil Peter, bol som v tranze. Toľko slov pospájaných do viet a všetky dávali zmysel, žiadna pretrhnutá niť alebo hľadanie výrazov. Vravel o niečom, čo som doposiaľ nepočul  a ani necítil. Ukazoval svet, život, v úplne v inom svetle. 

Nevábna šatňa s plechovými skriňami na prevádzke Kyslikáreň  v  Slovnafte sa zrazu pre mňa stala mekkou filozofie, slova a slobodného ducha . Tento môj rovesník, životom ešte určite neskúsený  a nescestovaný, akoby vedel obsiahnuť celý svet. Opustil gymnázium v 3.ročníku a hneď ma napadlo, že to musela byť pre profesorský zbor v tých časoch hádam aj veľká úľava. Naše debaty sa prerušili len vtedy, keď som vyskočil a zvolal: „Peťo, nepočujem kompresor!“ Vybehli sme skontrolovať mazanie a chladenie, a s pocitom, že budujeme  socializmus, sme sa vrátili späť do šatne.

Veľa som nevedel o bipolárnom svete. Vyrastal som v socializme a bol som nasiaknutý jeho premyslenou stratégiou a manipuláciou. A keby mi niekto tvrdil, že všetko je možno inak, aj tak by som vtedy neveril. Do kelu, ale ako to vedel môj rovesník Peter? Veď ani neopustil Devínsku Novú Ves. Ale jedno som vedel  hneď. Vedel som, že mám pred sebou spisovateľa. Človeka, čo dokáže napísať, zaujať  a formovať svet okolo seba. A zároveň  som  vedel, že je doba, ktorá mu nepraje a že mu nikto nič, čo napíše, nevydá. Jeho myšlienky a duša nepatrili do tej doby. Neviem, ako ma obohatili tieto stretnutia, ale neskôr som často myslel na to, čo bude s ním. Neuveriteľný  talent. A zároveň taký nepraktický pre obyčajný život.

Po novembri  ´89 sa však jeho talent prejavil naplno. Začal tvoriť a dostalo sa mu uznania. A ja som bol spokojný, veď som vtedy hneď vedel že je spisovateľ! Len tá doba...vtedy to nešlo. A bol som aj trochu hrdý. Osobne poznám  uznávaného spisovateľa Petra Pišťanka.

Naposledy som ho stretol v Nitre na začiatku roku 2015. Rozhovor so spisovateľom Petrom  Pišťankom k jeho knihe Rukojemník, moderoval Dado Nagy. Nič nenapovedalo tomu, že je to naposledy. Nepôsobil síce ako veselý optimista, ale dokázal žartovať a získať si publikum.

Neviem, či mal v poslednej dobe ozajstných priateľov, alebo len známych. Lebo možno ozajstný priateľ by zbadal, že sa niečo deje s jeho dušou...

Česť  jeho pamiatke

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?